Zakladateľ imunológie Emil Adolf von Behring sa narodil pred 170 rokmi

Hansdorf/Bratislava 14. marca (TASR) - Patril k zakladateľom imunológie. Preslávil sa najmä objavom séra proti záškrtu a tetanu. Jeho vakcína proti tetanu pomohla zachrániť životy miliónom zranených vojakov počas 1. svetovej vojny. V roku 1901 sa stal prvým nositeľom Nobelovej ceny za fyziológiu a medicínu.

V piatok 15. marca uplynie 170 rokov od narodenia nemeckého lekára, bakteriológa Emila Adolfa von Behringa.

Narodil sa 15. marca 1854 v nemeckom Hansdorfe. Bol najstarším synom učiteľa, otca mnohopočetnej rodiny. Študoval na univerzite, ale rodina s 13 deťmi mala problém zaplatiť školné. Preto prešiel na vojenskú lekársku školu v Berlíne (Die Kaiser-Wilhelms-Akademie für das militärärztliche Bildungswesen). To mu síce umožnilo naďalej študovať, ale po získaní lekárskeho diplomu mu zároveň vyplynula povinnosť zostať vo vojenskej službe najmenej desať rokov.

V roku 1880 zložil štátnu skúšku a poslali ho slúžiť do Wohlau a Posen v Poľsku ako asistenta chirurga. Popri praktickej práci sa venoval štúdiu problémov týkajúcich sa septických chorôb. V rokoch 1881 - 1883 skúmal jodoform, ktorý sa používal na liečenie rán. Zistil, že jodoform nezabíja mikróby, ako sa dovtedy všeobecne predpokladalo, ale neutralizuje jedy vydávané mikróbmi a pôsobí ako antitoxické činidlo.

Prvú vedeckú publikáciu uverejnil v roku 1882 pod názvom "Experimentelle Arbeiten über desinfizierende Mittel" (Experimentálne práce o dezinfekčných prostriedkoch). Vojenské zdravotníctvo sa totiž veľmi zaujímalo o prevenciu a boj proti epidémiám.

Od roku 1888 Behring v Berlíne pracoval pod vedením Roberta Kocha na Inštitúte hygieny Berlínskej univerzity. V inštitúte rozvíjal jeho teóriu antitoxínov, ktoré by mohli pomôcť v boji proti záškrtu a tetanu. Na záškrt totiž zomieralo v Nemecku koncom devätnásteho storočia viac ako 60.000 detí ročne. Tetanus bol pre zmenu hlavnou príčinou smrti vo vojnách, zabíjal ranených.

Experimenty zahŕňali odber vzoriek krvi králika, ktorý bol imunizovaný proti tetanu, a injekciu séra podával neimúnnym myšiam, ktoré sa samy infikovali nasledujúci deň baktériami tetanu. Výsledky ukázali, že vopred ošetrené myši sa stali imúnnymi a nevykazovali žiadne príznaky tetanu, zatiaľ čo kontrolné zvieratá uhynuli krátko po infekcii. Ukázali, že antitoxíny (protilátky) produkované jedným zvieraťom môžu byť odstránené a použité na imunizáciu iných zvierat.

Následne sa Behringovi podarilo úspešné imunizovať morčatá, tentokrát proti záškrtu. So spolupracovníkom Wernickem chcel vyrobiť sérum na záškrt, ktoré by chránilo ľudí, ale jeho výroba by bola príliš nákladná. Preto investovali vlastné peniaze do výroby sér z väčších zvierat, ako sú ovce.

V roku 1892 dostal Behring finančné prostriedky od Farbwerke Hoechst, ktorá následne získala práva na výrobu a distribúciu séra. Od roku 1894 začala Farbwerke Hoechst dodávať fľaštičky séra proti záškrtu.

Pokrok bol stále pomalý, takže Behring sa rozhodol použiť kone vo veterinárnej škole na získanie väčšieho množstva séra. Stále však bol problém s účinnosťou tejto vakcíny.

V roku 1894 sa Behring stal profesorom hygieny v Halle a o rok nato prijal rovnakú pozíciu v Marburgu. V roku 1897 si fyziológ Paul Ehrlich uvedomil, že sila antitoxínu (protilátok) dosiahla maximálnu silu nie spočiatku, ale po určitom čase. S týmito poznatkami bolo možné štandardizovať sérum. Uskutočnili sa klinické skúšky na chorých deťoch v berlínskych nemocniciach a úmrtnosť na záškrt sa znížila na polovicu.

Prvú Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu dostal Behring v roku 1901 za prácu o sérovej terapii proti záškrtu a tetanu.

V roku 1913 vynašiel nový prípravok, ktorý zvýšil imunitu voči záškrtu. O rok nato založil Behring-Werke, firmu zaoberajúcu sa vývojom sér a vakcín.

Jeden zo zakladateľov imunológie a sérológie Emil Adolf von Behring zomrel 31. marca 1917 v Marburgu.